Život Prešova
online
online
STRAŽAN: Nechcel som veriť tomu, že nás obsadili práve Rusi
20.08.2008 Celý región
Prešov 20. augusta (TASR) - Herec Jozef Stražan sa narodil 11. mája 1943 v Bratislave. Je synom známeho slovenského bábkoherca, ktorý uvádzal revuálne programy pre dospelých na celom Slovensku a manželom a zároveň ...Stražan nastúpil do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove v roku 1960. V rozhovore pre TASR si zaspomínal na august 1968 a následné roky normalizácie.
-Ako si spomínate na ten deň, keď vošli tanky do Prešova? -
Vtedy som mal skoro 25 rokov a ôsmy rok som účinkoval v prešovskom divadle. Neviem opísať tie pocity, ale srdce vám búcha ako pri adrenalínovom dobrodružstve. Nevedel som pochopiť, že nás niekto napadol. Ani som nechcel veriť, že by to mohli byť Rusi. Veď to boli bratia, spojenci, osloboditelia, bolo to čosi absurdné. Bolo to v rozpore so všetkým, čo nás dovtedy naučili v škole. Nech mi všetci odpustia, že to nazývam práve dobrodružstvom, ale neviem nájsť vhodné slovo. Videl som prvý raz v živote tank v akcii a nie na prehliadke a okrem toho som videl tých ruských vojakov, takých chudáčikov prilepených na tanku ako mucha na mucholapke. Priznám sa, že v prvom momente som bol ako ohúrený a asi som si hneď ani neuvedomoval tú ohromnú tragédiu, ktorá nás všetkých vtedy postihla. Jedno čo mi ale zostane v pamäti, je ohromný strach. Dokonca som sa bál priblížiť k tým tankom, do ktorých na námestí pred kultúrnym domom hádzali ľudia kvety alebo kamene a pokrikovali pritom na vojakov.
-Zapojili ste sa do protestov? -
Nuž nemal som ani samopal, ani inú zbraň (smiech). Možno, že ak by niektorí ľudia v tom období mali, tak by sa postavili na tvrdý odpor. Ja asi nie, nepovažujem sa až za takého hrdinu. Tak som zobral papier a farby a v divadle som maľoval a kreslil plagáty s karikatúrami na túto udalosť. Kreslil som ruského vojaka s príborom, ako žerie našu republiku. Asi takto som vedel bojovať. Ale keď to všetko prešlo, tak som dostal ohromný strach. Bolo to vtedy, keď sa vytváralo poučenie z krízového vývoja a ja som zrazu zistil, že aj takáto maličkosť, tento môj vnútorný odpor mi mohol zničiť existenciu a ja som chcel hrať divadlo. Mali sme strach, keď Rusi prišli a neskôr sme mali veľký strach, keď sa začali hľadať ľudia, ktorí proti tomu protestovali. Našťastie som asi nebol pre reformátorov zaujímavý, tak to nejako s tými mojimi plagátmi prešlo.
-Boli ste vtedy v komunistickej strane? -
Našťastie nie. Pretože to, čo sa potom dialo v rámci straníckych previerok, to by som asi ťažko zvládal. Najmä v umeleckej oblasti spôsobili neuveriteľné tragédie a zničili množstvo ľudských osudov. Nehovoriac o tom, že sme prišli o nesmierne kvantum umeleckých diel, ktoré nikdy neuzreli svetlo sveta. Strach to je zlá vec. Ale napriek tomu som to vnímal ako jeden z ľudí z tejto brandže. Bolo mi z toho nanič a napriek tomu to bola obrovská tragikomédia, ktorú asi dokáže napísať iba život. Našťastie šéf previerkovej komisie u nás v divadle strašne miloval hercov a snažil sa im pomôcť. Normálne im vsugeroval to, čo mali odpovedať, aby si tí komunistickí papaláši mohli urobiť fajočku, že divadlo je v poriadku. Dokonca komisia vraj mala stanovené pravidlá, že určité percento jednoducho muselo odísť z toho komunistického gangu, len aby sa dalo vykázať, že komisie niečo robia. Takže to mohlo pokojne postihnúť aj tých, ktorí sa v podstate nejako ani nestavali na odpor a ani ho v spoločnosti iných ľudí nevyjadrili. To sa však netýkalo iba straníkov. Nepriatelia sa hľadali všade. Nakoniec nám všetkým dali podpísať, že sme súhlasili s celou tou maškarádou, ktorá sa tu v auguste udiala. Jednoducho potrebovali zabiť aj tú malú pravdu, ktorú každý v sebe nosil, pretože na vlastné oči videl, ako sa veci v skutočnosti mali.
-Zmenil sa Váš vzťah k Rusku? -
Takto by som to nestaval. Môžem ale povedať jedno. Nikdy sa nezmierim s tým a nikdy to nebudem chápať, že taký ohromný národ, ktorý dal svetu množstvo géniov, sa dokáže takto správať. Neviem, kde sa to v ňom berie, že sa pustí do ničenia slobody alebo zasiahne tam, kde sa ľudia snažia, aby sa mali lepšie. Bohužiaľ, dialo sa to v minulosti a dnešok pravdepodobne nie je iný. Asi som naivný a nechápem, ako funguje politika, ale ak vyhasne pri takom niečom čo len jediný ľudský život, tak je to podľa mňa svinstvo.
-Protestoval nejako v auguste proti vstupu divadelný súbor? Prestali ste hrať? -
Hrať sme neprestali, aj keď sa nepamätám, čo sme vtedy hrali. Môžem ale povedať to, že sme neprestali hrať ruské alebo ak chcete sovietske veci, to určite nie. Pamätám sa, že jedného z mojich kolegov, ktorý už nie je medzi nami, poverili, aby sme asi po týždni pobytu ruských vojsk na Slovensku išli robiť estrádu pre vojakov do Rožňavy. Ja som mal to šťastie, že som sa mohol vtedy vyhovoriť na hlasivky, tak som tam nešiel. Aj to som povedal so strachom. Čo som ja vedel, ako sa mi to vráti? Ale kolegovia, ktorí boli \"poctení\" touto úlohou spomínali, že počas nanúteného programu na tých ruských chlapcov ani neboli nahnevaní. Po návrate mi jeden z nich povedal: \"Jožo, to sú takí chudáci nešťastní tí vojaci. Chlapci, čo majú 18, 19 rokov. Večer ich zbalili, posadili do áut a tých tankov a ráno ani nevedeli, či sú v Rumunsku, alebo na Slovensku. \" Ale že vraj sa dobre bavili. Aj takéto veci sa stávali.
-Pocítili ste na vlastnej koži následnú normalizáciu? -
To asi každý, kto sa venuje umeleckej činnosti. Ja ani neviem, ako som sa zrazu ocitol niekde v nemilosti. V rozhlase v Košiciach mi ponúkli hlavnú postavu v nejakej hre. Ja som si tú hru prečítal, ale to bolo čosi strašné. Prosovietske, prokomunistické, proste niečo hrozné a dozadkuvlezlé. Keby to v sebe malo aspoň 20 percent nejakého umenia alebo krásy, tak by som sa možno podujal stvárniť tú postavu. Jednoducho všetko má svoje hranice, ale toto nemalo. Tak som to odmietol, nie z protestu voči dobe, bol som presvedčený, že toto ja jednoducho hrať nebudem. Neviem, kde som nabral tú odvahu. No a navyše som si nevšimol v podtitule tej hry, že je venovaná nejakému výročiu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Potom som tri roky nevkročil do rozhlasu.
-Doba zasiahla aj dramaturgický plán divadla. Dalo sa to vydržať? -
Museli sme to vydržať. Ten plagát divadla musel byť ideologicky v poriadku, to inak nešlo. Vždy sa tam muselo objaviť niečo viac z tej východnej produkcie. Môžem ale povedať, že Ukrajina a Rusko sú také bohaté na diela, že sa stále pri dobrej vôli a taktike našli skvelé veci. Samozrejme, že niektoré boli skutočne hrozné. Spomínam si, čo bolo paradoxné, že sme nemohli hrať diela, ktoré sa v tej dobe napríklad hrali priamo v Moskve. Boli sme v takej karanténe, že nám nedovolili robiť predstavenia, ktoré bežne mohol vidieť sovietsky divák. Dokonca aj my v Prešove sme hrali predstavenia a keď ich videli bratislavskí kolegovia, tak sa pýtali, ako nám to vôbec niekto dovolil, lebo u nich by to neprešlo. Sami chlapci, čo to kontrolovali, v tom asi nemali dosť jasno.
-Zlé doby prinášajú aj komické veci, o čom sa asi aj sami môžeme presvedčiť. Nakoniec aj humor za komunizmu stál za niečo-
No jasné. Aj na pohrebe sa vyskytnú často komické situácie a toto obdobie v podstate môžeme nazvať pohrebom Československa alebo aspoň tých procesov, ktoré sa vtedy u nás diali. Tak sa stalo, že aj jeden z mojich kolegov hercov budil ráno o štvrtej svoju ženu herečku so slovami vstávaj, vstávaj sme obsadení a ona rozospatá a naradostená vyskočila z postele a pýtala sa, či vo filme alebo v dabingu. Viete si predstaviť, aké dvojité sklamanie zažila, keď z neho vyšlo, že sme obsadení Rusmi. Akákoľvek téma je vždy dobrá pre humor. Komunizmus bol toho živnou pôdou. Navyše táto doba nútila autorov aj interpretov k takej zvláštnej kreativite. Museli hľadať hranicu možného a skrývať význam, aby ho hlupák nevedel nájsť. Všetko sa kontrolovalo už pri skúšaní či výrobe. Aj tak sa stalo, že niečo objavili až po druhej premiére. Charakteristické bolo to, že ponosy na systém, prípadne na komunistov alebo hovorenie pravdy, ktorá sa vtedy považovala za lož, písali hlavne pre postavy vagabundov, zločincov alebo opilcov. Bolo to skutočne premyslené. V tejto súvislosti si ale spomínam na svoju jednu postavu. Hral som Potapova v predstavení Prémia a tam som mohol pred straníckou komisiou s chuťou kritizovať komunistov. Bolo to, ako keby som dostal na obed vzácny kaviár. Skutočne som si to s chuťou užíval. Po predpremiére si ma zavolal šéf komunistickej bunky v divadle a hovorí mi: \"Jožo, to by si nemal, ako toto môžeš súdruhom povedať. \" Podľa mňa som to hral dobre a oni asi chceli, aby som sa do toho toľko nevkladal. Úžasní boli vtedy diváci, každý hľadal v textoch skryté významy. Stále číhali na to, či sa čosi objaví. Koľkokrát to do textu ani autor zámerne nevložil a ten divák si to dotvoril. Niekedy to vznikalo doslova z nevinných vecí. Teraz mi tak napadlo, ako vyrobila problém v televízii moja žena Kvetka. Po odvysielaní bakalárskych príbehov, išlo tam vtedy o nejaké porekadlá alebo ľudové múdrosti, už presne neviem, sa uskutočnila taká televízna beseda s protagonistami postáv. Kveta tam povedala, že nie vždy tie ľudové porekadlá platia, lebo ju včera svrbela ľavá dlaň a predpokladala, že dostane nejaké veľké peniaze. No a zistila, že dostala ekzém od pracieho prášku. Na pohľad len taká vtipná poznámka, len si vtedy, nešťastnica, neuvedomila, že v tom čase nebolo možné v obchode zohnať pracie prášky. Tak jej to dali vyžrať.
-Presuňme sa od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy o 20 rokov dopredu. Ako ste vnímali november 1989? -
Nemôžem povedať, že som nemal strach, ako to dopadne. Veď dobré skúsenosti sme, samozrejme, nemali. Povzbudením ale bolo dianie v Európe a to už čosi predznamenalo. Dalo sa čakať, že to praskne. Po zastavení predstavení v pražských a ostatných divadlách sme my ešte stále hrali. Nechcem sa hrať na hrdinu, lebo ním skutočne nie som, ale ja som vtedy navrhol, aby sme sa k nim pripojili. Jednoducho sme nemohli nereagovať na tento stav. Navyše tu bola jedna dôležitá vec, ktorá na mňa vtedy výrazne vplývala. Do divadla začali prichádzať študenti. Vtedy nás žiadali o pomoc takpovediac naše deti a rodičia sú povinní deťom pomôcť. Prestali sme hrať a zapojili sme sa do revolučného diania, napriek tomu, že malo prísť divadlo o zisky a možno my o platy, ako nám to vykladali kompetentní. Pripojili sme sa k dobrej veci, som o tom presvedčený. Aj keď možno tá dnešná doba nie je ľahká a možno sme mohli byť niekde inde, ak by sme nemuseli čakať dlhých 20 rokov. Verím tomu, že prekonáme aj toto obdobie, keď ešte stále bažíme po tom, aby boli jasné pravidlá hry v našom svete. Dôležité je, že sme prekonali strach a sloboda nám dovolí povedať alebo v mojom prípade prácou vyjadriť to, čo si skutočne myslíme a po čom túžime.
-Ako si spomínate na ten deň, keď vošli tanky do Prešova? -
Vtedy som mal skoro 25 rokov a ôsmy rok som účinkoval v prešovskom divadle. Neviem opísať tie pocity, ale srdce vám búcha ako pri adrenalínovom dobrodružstve. Nevedel som pochopiť, že nás niekto napadol. Ani som nechcel veriť, že by to mohli byť Rusi. Veď to boli bratia, spojenci, osloboditelia, bolo to čosi absurdné. Bolo to v rozpore so všetkým, čo nás dovtedy naučili v škole. Nech mi všetci odpustia, že to nazývam práve dobrodružstvom, ale neviem nájsť vhodné slovo. Videl som prvý raz v živote tank v akcii a nie na prehliadke a okrem toho som videl tých ruských vojakov, takých chudáčikov prilepených na tanku ako mucha na mucholapke. Priznám sa, že v prvom momente som bol ako ohúrený a asi som si hneď ani neuvedomoval tú ohromnú tragédiu, ktorá nás všetkých vtedy postihla. Jedno čo mi ale zostane v pamäti, je ohromný strach. Dokonca som sa bál priblížiť k tým tankom, do ktorých na námestí pred kultúrnym domom hádzali ľudia kvety alebo kamene a pokrikovali pritom na vojakov.
-Zapojili ste sa do protestov? -
Nuž nemal som ani samopal, ani inú zbraň (smiech). Možno, že ak by niektorí ľudia v tom období mali, tak by sa postavili na tvrdý odpor. Ja asi nie, nepovažujem sa až za takého hrdinu. Tak som zobral papier a farby a v divadle som maľoval a kreslil plagáty s karikatúrami na túto udalosť. Kreslil som ruského vojaka s príborom, ako žerie našu republiku. Asi takto som vedel bojovať. Ale keď to všetko prešlo, tak som dostal ohromný strach. Bolo to vtedy, keď sa vytváralo poučenie z krízového vývoja a ja som zrazu zistil, že aj takáto maličkosť, tento môj vnútorný odpor mi mohol zničiť existenciu a ja som chcel hrať divadlo. Mali sme strach, keď Rusi prišli a neskôr sme mali veľký strach, keď sa začali hľadať ľudia, ktorí proti tomu protestovali. Našťastie som asi nebol pre reformátorov zaujímavý, tak to nejako s tými mojimi plagátmi prešlo.
-Boli ste vtedy v komunistickej strane? -
Našťastie nie. Pretože to, čo sa potom dialo v rámci straníckych previerok, to by som asi ťažko zvládal. Najmä v umeleckej oblasti spôsobili neuveriteľné tragédie a zničili množstvo ľudských osudov. Nehovoriac o tom, že sme prišli o nesmierne kvantum umeleckých diel, ktoré nikdy neuzreli svetlo sveta. Strach to je zlá vec. Ale napriek tomu som to vnímal ako jeden z ľudí z tejto brandže. Bolo mi z toho nanič a napriek tomu to bola obrovská tragikomédia, ktorú asi dokáže napísať iba život. Našťastie šéf previerkovej komisie u nás v divadle strašne miloval hercov a snažil sa im pomôcť. Normálne im vsugeroval to, čo mali odpovedať, aby si tí komunistickí papaláši mohli urobiť fajočku, že divadlo je v poriadku. Dokonca komisia vraj mala stanovené pravidlá, že určité percento jednoducho muselo odísť z toho komunistického gangu, len aby sa dalo vykázať, že komisie niečo robia. Takže to mohlo pokojne postihnúť aj tých, ktorí sa v podstate nejako ani nestavali na odpor a ani ho v spoločnosti iných ľudí nevyjadrili. To sa však netýkalo iba straníkov. Nepriatelia sa hľadali všade. Nakoniec nám všetkým dali podpísať, že sme súhlasili s celou tou maškarádou, ktorá sa tu v auguste udiala. Jednoducho potrebovali zabiť aj tú malú pravdu, ktorú každý v sebe nosil, pretože na vlastné oči videl, ako sa veci v skutočnosti mali.
-Zmenil sa Váš vzťah k Rusku? -
Takto by som to nestaval. Môžem ale povedať jedno. Nikdy sa nezmierim s tým a nikdy to nebudem chápať, že taký ohromný národ, ktorý dal svetu množstvo géniov, sa dokáže takto správať. Neviem, kde sa to v ňom berie, že sa pustí do ničenia slobody alebo zasiahne tam, kde sa ľudia snažia, aby sa mali lepšie. Bohužiaľ, dialo sa to v minulosti a dnešok pravdepodobne nie je iný. Asi som naivný a nechápem, ako funguje politika, ale ak vyhasne pri takom niečom čo len jediný ľudský život, tak je to podľa mňa svinstvo.
-Protestoval nejako v auguste proti vstupu divadelný súbor? Prestali ste hrať? -
Hrať sme neprestali, aj keď sa nepamätám, čo sme vtedy hrali. Môžem ale povedať to, že sme neprestali hrať ruské alebo ak chcete sovietske veci, to určite nie. Pamätám sa, že jedného z mojich kolegov, ktorý už nie je medzi nami, poverili, aby sme asi po týždni pobytu ruských vojsk na Slovensku išli robiť estrádu pre vojakov do Rožňavy. Ja som mal to šťastie, že som sa mohol vtedy vyhovoriť na hlasivky, tak som tam nešiel. Aj to som povedal so strachom. Čo som ja vedel, ako sa mi to vráti? Ale kolegovia, ktorí boli \"poctení\" touto úlohou spomínali, že počas nanúteného programu na tých ruských chlapcov ani neboli nahnevaní. Po návrate mi jeden z nich povedal: \"Jožo, to sú takí chudáci nešťastní tí vojaci. Chlapci, čo majú 18, 19 rokov. Večer ich zbalili, posadili do áut a tých tankov a ráno ani nevedeli, či sú v Rumunsku, alebo na Slovensku. \" Ale že vraj sa dobre bavili. Aj takéto veci sa stávali.
-Pocítili ste na vlastnej koži následnú normalizáciu? -
To asi každý, kto sa venuje umeleckej činnosti. Ja ani neviem, ako som sa zrazu ocitol niekde v nemilosti. V rozhlase v Košiciach mi ponúkli hlavnú postavu v nejakej hre. Ja som si tú hru prečítal, ale to bolo čosi strašné. Prosovietske, prokomunistické, proste niečo hrozné a dozadkuvlezlé. Keby to v sebe malo aspoň 20 percent nejakého umenia alebo krásy, tak by som sa možno podujal stvárniť tú postavu. Jednoducho všetko má svoje hranice, ale toto nemalo. Tak som to odmietol, nie z protestu voči dobe, bol som presvedčený, že toto ja jednoducho hrať nebudem. Neviem, kde som nabral tú odvahu. No a navyše som si nevšimol v podtitule tej hry, že je venovaná nejakému výročiu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Potom som tri roky nevkročil do rozhlasu.
-Doba zasiahla aj dramaturgický plán divadla. Dalo sa to vydržať? -
Museli sme to vydržať. Ten plagát divadla musel byť ideologicky v poriadku, to inak nešlo. Vždy sa tam muselo objaviť niečo viac z tej východnej produkcie. Môžem ale povedať, že Ukrajina a Rusko sú také bohaté na diela, že sa stále pri dobrej vôli a taktike našli skvelé veci. Samozrejme, že niektoré boli skutočne hrozné. Spomínam si, čo bolo paradoxné, že sme nemohli hrať diela, ktoré sa v tej dobe napríklad hrali priamo v Moskve. Boli sme v takej karanténe, že nám nedovolili robiť predstavenia, ktoré bežne mohol vidieť sovietsky divák. Dokonca aj my v Prešove sme hrali predstavenia a keď ich videli bratislavskí kolegovia, tak sa pýtali, ako nám to vôbec niekto dovolil, lebo u nich by to neprešlo. Sami chlapci, čo to kontrolovali, v tom asi nemali dosť jasno.
-Zlé doby prinášajú aj komické veci, o čom sa asi aj sami môžeme presvedčiť. Nakoniec aj humor za komunizmu stál za niečo-
No jasné. Aj na pohrebe sa vyskytnú často komické situácie a toto obdobie v podstate môžeme nazvať pohrebom Československa alebo aspoň tých procesov, ktoré sa vtedy u nás diali. Tak sa stalo, že aj jeden z mojich kolegov hercov budil ráno o štvrtej svoju ženu herečku so slovami vstávaj, vstávaj sme obsadení a ona rozospatá a naradostená vyskočila z postele a pýtala sa, či vo filme alebo v dabingu. Viete si predstaviť, aké dvojité sklamanie zažila, keď z neho vyšlo, že sme obsadení Rusmi. Akákoľvek téma je vždy dobrá pre humor. Komunizmus bol toho živnou pôdou. Navyše táto doba nútila autorov aj interpretov k takej zvláštnej kreativite. Museli hľadať hranicu možného a skrývať význam, aby ho hlupák nevedel nájsť. Všetko sa kontrolovalo už pri skúšaní či výrobe. Aj tak sa stalo, že niečo objavili až po druhej premiére. Charakteristické bolo to, že ponosy na systém, prípadne na komunistov alebo hovorenie pravdy, ktorá sa vtedy považovala za lož, písali hlavne pre postavy vagabundov, zločincov alebo opilcov. Bolo to skutočne premyslené. V tejto súvislosti si ale spomínam na svoju jednu postavu. Hral som Potapova v predstavení Prémia a tam som mohol pred straníckou komisiou s chuťou kritizovať komunistov. Bolo to, ako keby som dostal na obed vzácny kaviár. Skutočne som si to s chuťou užíval. Po predpremiére si ma zavolal šéf komunistickej bunky v divadle a hovorí mi: \"Jožo, to by si nemal, ako toto môžeš súdruhom povedať. \" Podľa mňa som to hral dobre a oni asi chceli, aby som sa do toho toľko nevkladal. Úžasní boli vtedy diváci, každý hľadal v textoch skryté významy. Stále číhali na to, či sa čosi objaví. Koľkokrát to do textu ani autor zámerne nevložil a ten divák si to dotvoril. Niekedy to vznikalo doslova z nevinných vecí. Teraz mi tak napadlo, ako vyrobila problém v televízii moja žena Kvetka. Po odvysielaní bakalárskych príbehov, išlo tam vtedy o nejaké porekadlá alebo ľudové múdrosti, už presne neviem, sa uskutočnila taká televízna beseda s protagonistami postáv. Kveta tam povedala, že nie vždy tie ľudové porekadlá platia, lebo ju včera svrbela ľavá dlaň a predpokladala, že dostane nejaké veľké peniaze. No a zistila, že dostala ekzém od pracieho prášku. Na pohľad len taká vtipná poznámka, len si vtedy, nešťastnica, neuvedomila, že v tom čase nebolo možné v obchode zohnať pracie prášky. Tak jej to dali vyžrať.
-Presuňme sa od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy o 20 rokov dopredu. Ako ste vnímali november 1989? -
Nemôžem povedať, že som nemal strach, ako to dopadne. Veď dobré skúsenosti sme, samozrejme, nemali. Povzbudením ale bolo dianie v Európe a to už čosi predznamenalo. Dalo sa čakať, že to praskne. Po zastavení predstavení v pražských a ostatných divadlách sme my ešte stále hrali. Nechcem sa hrať na hrdinu, lebo ním skutočne nie som, ale ja som vtedy navrhol, aby sme sa k nim pripojili. Jednoducho sme nemohli nereagovať na tento stav. Navyše tu bola jedna dôležitá vec, ktorá na mňa vtedy výrazne vplývala. Do divadla začali prichádzať študenti. Vtedy nás žiadali o pomoc takpovediac naše deti a rodičia sú povinní deťom pomôcť. Prestali sme hrať a zapojili sme sa do revolučného diania, napriek tomu, že malo prísť divadlo o zisky a možno my o platy, ako nám to vykladali kompetentní. Pripojili sme sa k dobrej veci, som o tom presvedčený. Aj keď možno tá dnešná doba nie je ľahká a možno sme mohli byť niekde inde, ak by sme nemuseli čakať dlhých 20 rokov. Verím tomu, že prekonáme aj toto obdobie, keď ešte stále bažíme po tom, aby boli jasné pravidlá hry v našom svete. Dôležité je, že sme prekonali strach a sloboda nám dovolí povedať alebo v mojom prípade prácou vyjadriť to, čo si skutočne myslíme a po čom túžime.
0
www.ZIVOTPO.sk
